hvizdik

Ako to, že ju nepoznám? 

V minulom roku sa v rámci jednej udalosti na Košickom letisku  a aeroklube stali udalosti, ktoré sa mi nezmazateľne vryli do pamäti. Mňa aj kolegu , s ktorým som sa poznal ešte z kurzu poslali robiť kyvadlovú dopravu medzi letiskom KE a aeroklubom, kde prebiehali letecké dni , výstava starých lietadiel, a rôzne športové a súťažné akcie aj pre deti. Pred letiskom , na zelenej lúke vyrástlo parkovisko, od ktorého sme mali prevážať návštevníkov podujatia do asi 3 km vzdialeného areálu aeroklubu. , kde boli staré vojnové  lietadlá, vrtuľníky i balóny. Bohužiaľ naši nadriadení nie všetko, tak ako už mnohokrát, nedomysleli. Zastávky stanovili na nie príliš bezpečných miestach a otáčanie autobusov po preskúšaní naostro fungovalo jedine s cúvaním. A to sme si nemohli dovoliť, lebo s veľkou pravdepodobnosťou by sme pri tom cúvaní niekoho zrazili. Tak sme to vyskúšali  o 300 m ďalej pri otočke ku firme Faurécia a fungovalo to. I tú zastávku pri aeroklube sme preložili, pretože bola na nevhodnom mieste.

Kĺbové autobusy dovážali v pravidelných intervaloch ľudí z mesta a my dvaja s kolegom medzi letiskami. Jazdili sme podľa rozpísaných cestovných poriadkov , ktoré však nie vždy fungovali. A keďže pri výjazde z medzinárodného letiska sú dve polo zákruty a dva autobusy sa vedľa seba neobídu, pričom bola na tomto mieste aj naša zastávka, museli sme čakať ak bol práve niektorý z autobusov v tomto úseku. Raz sa stalo, že jeden z kolegov tam stál trocha dlhšie a ja som čakal na prejazd z druhej stany tak som mu do vysielačky srandovne zavolal“ Kju Máriu tam tak dlho robíš ? To som nemal. Po hodine, keď sa s autobusom vrátil  zastavil pri našej začiatočnej zastávke a dostal som svoje. Ty ch… , deb… čo si to dovoľuješ si na mňa „slušne“ zo seba vychrlil aj pred tromi pojazdnými dispečermi, ktorí sklopili hlavy i uši a čumeli do blba a tvárili sa , že nie sú prítomní. Ja som sa mu poďakoval za veľmi slušné, skoro Bratislavské vyjadrovanie a nechal ho v pokoji aj s jeho už uspokojenou samoľúbosťou odísť.

Neskôr poobede sa prihodilo naspäť niečo, prečo som sa tento blok rozhodol napísať. Pojazdným dispečerom som bol vyzvaný aby som si išiel vybrať obed do VIP zóny v areály aeroklubu. Zastavil som s autobusom na čakacom stanovišti, zatvoril dvere a pobral sa za obedom. Začalo však slabo popŕchať a starší pár ma poprosil, či by som im neotvoril dvere. Urobil som to. Keď som sa vrátil k autobusu aj so sendvičom v ruke neveril som vlastným očiam. Bol natrieskany tak, že aj ja som mal problém sa dostať na miesto šoféra. Ostal som stáť pred autobusom a začal si pochutnávať na obede. Tu ma niekto vyrušil . Mladá dáma s čiernymi okuliarmi na očiach sa ma spýtala, či ja som vodičom autobusu. Odvetil som , že hej. A čo vraj robia ľudia v preplnenom  autobuse. Asi nechceli vonku moknúť tak sa tam natrieskali. Odpovedal som. Jej ďalšia otázka bola :“A Vy mňa nepoznáte?“ Nie , nepoznám. Zložila si okuliare.“ Ani teraz?“ Pozrel som sa na ňu a asi som civel ako kôň na maľované vráta.“ Ani teraz, ani potom, „ odvetil som. Dobila to nasledujúcim. „ Ja predsa robim v DPMK na dispečingu“ Bum. Takže podľa okuliarov ani bez nich a tobôž podľa hlasu som túto pani nepoznal. A odkiaľ? Z vysielačky? Takto sme my šoféri riadení v DPMK. Podľa hlasu z vysielačky. Keď tam bude sedieť Jožko Myška, či Lajoš Upchaj nebudeme vedieť / asi nie všetci/ či je to ten správny vedúci. Nadriadený. Aj tak často krát musíme riešiť ošemetné situácie, ktoré prináša život a dopravná situácia tak aby sme sa my i naši cestujúci nedostali do problémov. Bez ohľadu na vedúcich a ich nariadenia.