hvizdik

Kto za koho kope.

                Udalosti posledných dní, hlavne rozjatrené rany pracovníkov školstva, ktorí si až po 20 – tich rokoch uvedomili, že robia svoju záslužnú prácu skoro za almužnu a ich svojim spôsobom nedomyslené akcie, ktoré spôsobili na našej politickej scéne i vo verejnosti pozitívne i negatívne reakcie ,dali v minulodňových spravodajstvách našich masovomanipulačných presstitučných médiach v záplave správ z domova i zo zahraničia možnosť zaniknúť dosť podstatnej správe, ktorá odhalila akým spôsobom sa k problematike školstva a jeho podfinancovaniu stavia súčasná opozícia i vládna strana.

             V rozpočte na tento rok pre oblasť školstva „zabudla“ Radičovej vláda započítať do celkového počtu učiteľov skoro 5000  , čo predstavuje skoro 8% z ich celkového počtu v minulom roku. A pre tak „upravený“ počet vyčlenila finančné prostriedky na tento rok. Čo z toho vyplýva? Radičovej vláda v minulom roku plánovala znížiť- rozumej prepustiť, celkový počet učiteľov o uvedený počet 5000 a tým by sa priemerný plat pre ostatných zvýšil.

        Pán poslanec Štefanec na priamu otázku redaktora, : „ Plánovala vaša vláda v minulom roku prepustiť skoro 5000 učiteľov?“ odpovedal vyhýbavo. Utrúsil niečo o racionalizácii a týmto argumentom odbil redaktora. Jeho vzťah k učiteľom som si mal možnosť vypočuť aj osobne keď sa ho pred parlamentom snažila jedna bývala učiteľka osloviť so svojou prosbou, žiadosťou o pomoc odkázal ju pán poslanec aby sa obrátila na kanceláriu NRSR. Veď on predsa musí riešiť podstatnejšie záležitosti súvisiace s rovnou daňou. Ako by k tomu prišli naši  a hlavne zahraniční podnikatelia aby museli na daniach platiť viac. Veď to by potom nemali na drahé jachty, lety do vesmíru, plastické operácie atp.    

          Ak by si človek myslel, že poslanci vládnej strany dňom a nocou myslia len na blaho občanov, tých, ktorí v pote tváre vytvárajú hodnoty v našej krajine zvanej nie táto krajina, ale Slovensko, hodnoty, ktoré potom niekto od buka do buka rozdeľuje podľa len jemu známych kritérií, som sa presvedčil hneď nato. Známy poslanec vládnej strany, dnes predseda jedného z výborov, ktorý ma na starosti aj odvetvie školstva sa predsa nemôže nepoznať s podnikateľom dennodenne pertraktovaným v našich médiach  v spojitosti s kauzami budov i odpočúvania a skrytého nahrávania si rozhovorov. Veď predsa Slovensko je také malé, že sa každý s každým pozná, bol s ním na vojne, či mu je rodina. Čo je na tom zlé, že sa „peniaze“ stretnú s „informáciami“ aspoň vedia ako majú ďalej tiecť. 

A tak tu máme absurdistan, kde nikto nevie, kto za koho kope. Možno sa to vyrieši podľa návodu jednej poslankyne: „ Vezmite lopaty a motyky a vyžente nás do Dunaja. Až potom tu možno bude poriadok.“