hvizdik

Milujem vás Košičania.

V pracovnom i mimopracovnom živote sa človek neraz stretne so situáciami, ktoré mu spôsobujú radosť no neraz to býva i smútok, ale aj za vlasy pritiahnuté, nejaká skoro veselá príhoda.
Ja , teraz vodič mestského autobusu v našom druhom najväčšom Slovenskom meste, sa dennodenne stretávam skoro so všetkými týmito situáciami.
Dneska 19. marca máme u nás na Východe medzinárodný deň mužov. Je Jozefa. A to je asi nie len pre Východňarov dobrá príležitosť ako niečo osláviť. Poviete si akoby sa nenašla dobrá príležitosť aj v iné dni. No vždy sa dôvod nájde. Niektorí oslavujú pretože je prvý, niektorí pretože je druhý… atď. deň v týždni . Dnes na Slovensku oslavuje Jozef. Niekedy veľmi časté to meno chlapa na Slovensku. Dnes sa už vytráca. Škoda. Opičíme sa po Západe , ktorý pomaly a isto speje k úpadku / nielen morálnemu/ ale i zániku. Nebudem popisovať prečo. Ja, niekedy chlapec, teraz dedo / mám už dvoch vnukov a jednu vnučku/ som si konečne našiel robotu neďaleko od svojho domova. V stolici Východného Slovenska – Košiciach. Robím niečo, čo by malo nadobudnúť oveľa väčší význam ako v skutočnosti doteraz má. Pomáham odbremeniť mesto a okolie od smogu a prepchatých ulíc autami a bezpečne premiestňovať občanov z bodu A do bodu B . Som tu nový. Predtým ma život a hlavne tento systém zavial do ďalekej cudziny i do našej „ krásavici na Dunaji“, kde som jemne povedané robil polootroka vo fabrike kde by sa aj teraz po 70 tich rokoch mohol dobre vynímať nápis na vstupnej bráne Arbait macht frei.
Neraz sa pri svojej práci stretnem s ľuďmi i udalosťami , ktoré vybočujú z normálu. Minule mi jedna babka / asi ani babka nebola, nazvime ju pani/ dobre vynadala. Že vraj prečo som na zastávke, kde nastupovala , zastavil pol metra od obrubníka. Ináč koľko je to pol metra. Je to 0,5 m alebo 50 cm, alebo 500 mm, ale aj 0,0005 km.
Odbočím. Pred asi pol rokom som na svojom predchádzajúcom pracovisku dal dvom mladým kolegom odrezať tri kusy tkzv. roolbanov na dĺžku 1243 mm. Chlapci už dávnejšie po maturite, na mňa vyvalili oči a nasledovala otázka : A to je koľko? Výsledkom boli tri kusy rôznej dĺžky. Iba jeden použiteľný.
Vráťme sa k tej babke. Pred vystúpením na konečnej ma počastovala aj tým, či som slepý. Potrebujete ešte jedne okuliare. A pri pohľade na mňa pokračovala: No pozri sa na neho , usmieva sa ako Švejk, a zavŕšila to : Budem sa sťažovať na Vás. To pre ten pol meter. Sám som sa sebe divil, že som ostal kľudný „ ako Angličan“.
Ďalší lapsus sa mi podaril keď ma opäť starší cestujúci oslovil s tým, že meškám a že prečo? Ako si to predstavujem ?. Nebude mať čas nakúpiť a musí sa ponáhľať domov . Asi pozerať televíziu. Keď som mu oznámil, že prvoradá je bezpečnosť cestujúcich a neporušovanie dopravných predpisov a neovplyvniteľná dopravná situácia, len si čosi hundral popod nos.
Až ako profesionálny vodič som si uvedomil ako sa u nás porušujú , hlavne v mestách, dopravné predpisy. Hlavne chodcami. Asi je celé Slovensko v poriadnom strese a všade sa musí ponáhľať, lebo niečo nestihne. Chodci si prechádzajú cez cestu kade chcú a kedy chcú. Bez ohľadu na dopranú situáciu. Neraz sa aj na prechode pre chodcov zastavia a rozmýšľajú, či sa nemajú vrátiť. To už ani nehovorím, že pred vstúpením na vozovku sa ani neunúvajú pozrieť naľavo, či napravo, či je prechod cez cestu bezpečný.
Porušovanie predpisov noriem a zákonov sa asi stalo u nás národným športom. Naši politici, ale hlavne podnikatelia sú nám „dobrým“ príkladom. A podporovaný ohlupovacími médiami masovej manipulácie nás „úspešne“ vedú od desiatich k piatim. Slušne, pod vedením slniečkárov, mimovládkarov a hercov, ktorým nikdy nebolo tak dobre ako teraz, nás dennodenne oblbujú ani sa za to nezačervenajú. Fakt si o väčšine Slovenského obyvateľstva myslia, že sme ovce?