hvizdik

Tak a naspäť vás milí čitatelia ide niekto oblbovať  o tom ,  čo si máte myslieť a podľa toho aj konať, keď si náhodou prečítate nadpis tohto postrehu. Nerobím si ilúzie o mojej schopnosti vás zaujať  a tobôž presvedčiť  o svojej pravde. Názor si urobte každý sám.
Tak ako po iné moje cesty smerom na Krajný východ našej domoviny  / vidíte prečo napríklad takto neoslovujú naši politici „ túto krajinu „ keď nám popisujú svoje strasti pri spravovaní, či dohliadaní na spravovanie , naše Slovensko ? /  aj tentoraz som bol konfrontovaný s niečím, čo sa priečilo môjmu naturelu. A pretože to má v dnešných vnútropolitických a hlavne zahranično –  politických súvislostiach vplyv na nás všetkých, nie len na politikov, rozhodol som sa s vami o moju dosť nepríjemnú skúsenosť podeliť.
Po príchode ďalšieho prepravcu na Slovensko som začal využívať jeho služby. Z viacerých dôvodov.  Najdôležitejší bol samozrejme cena  a v neposlednom rade iný prístup personálu k svojim zákazníkom. Takže poďme k jadru môjho príbehu. V ten deň som bol po ranných zmenách, kedy zvyčajne  je pre mňa víkend dlhší,  a môžem troška dlhšie pobudnúť medzi svojimi blízkymi.  Bol som však viac ako obvykle unavený. Cesta nám v kupé ubiehala celkom rýchle, lebo sa bolo, nie ako zvyčajne, aj s kým pobaviť, vymeniť si svoje zážitky i skúsenosti. Vo Vrútkach do kupé prisadli traja naši spoluobčania.  Ani by som si ich nevšimol, ale priniesli si so sebou niečo, čo sa do spoločnosti zvyčajne nenosí.  Svoje zvyky a hlavne odor,  ktorý by ste márne zháňali v našich parfumériách. Povedal som si, nuž čo, vydržím.  Posledný zhovorčivý spolucestujúci vystúpil a uštipačne mi poprial príjemnú cestu až do cieľovej stanice. Myslel som si , že nositelia nového odoru  v kupé niekde na nasledujúcej zastávke vystúpia a cesta bude ďalej ubiehať normálne.  Premohla ma únava a skoro som zaspal.  Po krátkom zdriemnutí som zistil,  že nám v kupé pribudol ďalší spoluobčan a sadol si naproti, na „ dobrovoľne“ uvoľnené miesto spolucestujúceho, ktorý si odtrpel zvyšok cesty v miestenkovom vlaku na chodbe.  Asi dve hodiny.  Chlapi,  keď zistili,  že majú v kupé väčšinu sa začali aj podľa toho správať. Vypli svetlo,  pustili si svoju hudbu a pokúsili sa fajčiť. To som im však rázne zarazil.  Stačil mi jeden,  pre iných neznesiteľný,  smrad , hlučná hudba i tma v kupé a dýchanie dymu z cigariet som už nemienil tolerovať.  Asi som dobre spravil.  Pri ceste naspäť mi totiž steward / v tomto vlaku majú stewardov a nie letušky , ale také naše „ slovenské – „ stewardky /  povedal,  že vraj detektory dymu by odpojili vagón a zastavili celú súpravu  / to sa mi veľmi nechce veriť / a vinník by dostal asi nevymôžiteľnú 3000 eurovú pokutu.    Plus mal som všetko nahlásiť personálu vlaku a vraj na základe nejakého zákona mohli byť títo spolucestujúci vyvedení z vlaku.
Tri mladé „kočky“ čo sa v ten večer  starali o obsluhu cestujúcich viac o naše kupé / od Vrútok  až po Košice / ani nezavadili.  Po iné dni prídu do kupé i 15-20 krát. Asi nechceli preniesť trošku z tej našej vône do iných častí vlaku. Chlapi si medzitým „schrupli“ a ľahli  si tak, že keď som sa snažil dostať von na chodbu a odísť na toaletu , musel som sa pomaly naučiť lietať.  Môj sused z kupé, s ktorým som neskôr cestoval  až do Michaloviec poctivo stal na chodbe a pozoroval, či mu náhodou niečo neubudlo z jeho osobných vecí, ktoré si,  asi nedopatrením,  zabudol vo vnútri nášho kupé. Moji spolucestujúci skoro zmeškali vystúpiť v Kysaku. Do kupé som sa vrátil len po svoje veci. Pri trošku dlhšom pobyte na chodbe som nechápal ako som  tak dlho v tom „smrdákove „ vydržal.  Neviem ako dlho sa to kupé vetralo a ako, ale takúto skúsenosť neprajem nikomu. No nikomu.  Predsa len niekomu by som ju, asi škodoradostne, poprial.  Naším dnešným mravokárcarom a poučovateľom/ i ombudsmanke / ako sa máme správať k svojim spoluobčanom i utečencom.  Asi všade vo svete by malo platiť pravidlo.  Správaj sa v spoločnosti tak aby si iným nebol na obtiaž.  Nie som rasista. Medzi mojimi spolupracovníkmi sú až siedmi Rómovia.  Nemám s nimi žiadne problémy a ani oni so svojim okolím.  A makajú poctivo.  A i prepotení  a to sú neraz , takúto vôňu z vlaku som pri nich nezažil.