hvizdik

Dennodenne nás obklopujú rôzne udalosti, ktorým prikladáme   malý a niektorým väčší či značný význam . Niečo, alebo niekto na nás vplýva viac iný menej. Mne sa pri mojej ceste za prácou na druhý koniec republiky naspäť prihodilo niečo, s čím by som sa chcel s vami podeliť.

Do autobusu v jednom východoslovenskom meste, ktorého futbalisti sa prvýkrát dostali do slovenskej „extraligy“ samozrejme futbalovej, sa snažila nastúpiť mamička s detským skladacím kočiarikom, v ktorom sedel jej asi 15 mesačný synček. Odprevádzala ju ďalšia mamička, ktorú obklopovali dve ďalšie deťúrence. Maličká sedela v kočiariku a asi 3 ročný syn sa snažil pomáhať- prekážať svojej mamke pri nakladaní .  Asi mamke  prekážal lebo po úspešnom naložení kočiarika mu mamka poriadne vynadala a nasledovalo niečo ako bitka hlava ne hlava. Na malého sa zosypalo asi desať faciek . Dostal po rukách, hlave i po zadku. Samozrejme za sprievodného kriku a plaču malého i jeho sestričky. Ten v autobuse asi tomu veľmi nerozumel, ale aj na ňom bolo vidieť, že mu lúčenie nebolo ľahostajné. Mamička v autobuse zaplatila a usadila sa neďaleko naproti s chlapčekom v kočíku.

Väčšina z nás starších vie, že cesta hoc ako dlhá je pre malé deti niekedy veľmi dlhá. Tak mu mamka skracovala čas podaním hračiek , ktoré on úspešne rozhádzal v okolí  kočiarika a nakoniec i nejaké keksy skončili na podlahe autobusu. To už mamku napálilo a opakoval sa výjav zo zastávky. Synček dostal také facky po rukách, že možno aj mňa by tie facky boleli. A aj ma boleli. Chlapček plakal, nechápajúc svojim rozumom, čo také zle spravil a prečo jeho mamka, jemu najbližšia osoba v jeho živote, mu práve spôsobila bolesť. Nakoniec chlapček zaspal. Ale len na krátko. Bolo treba totiž vystúpiť. Tu som sa do deja dostal aj ja. Svojim vlastným pričinením. Pomohol som mamičke s kočiarikom a vystúpením z autobusu. Nedalo mi a to, čo som zažil, ma prinútilo povedať mamičke , čo si o udalosti v autobuse myslím. Mám dvoch malých vnukov a svojim spôsobom až teraz si užívam to, na čo som ako otec nemal čas. Jeden pán, starší advokát z Bratislavy, sa mi pri telefonickom rozhovore pochválil,  že im do rodiny pribudla ďalšia vnučka. Veľmi sa z toho tešil a povedal: „Viete my starí rodičia sme tu na to aby sme tie deti rozmaznávali / pri svojich deťoch sme na to nemali čas/ a nech si ich vychovávajú ich rodičia“. Som presvedčený, že pod tou výchovou nemyslel to, čo som zažil v autobuse ja. Mamičke som povedal, že mi do jej spôsobu výchovy nič nie je, ale ak chce, aby sa ku nej správalo jej dieťa keď dospeje tak ako ona teraz k nemu, tak nech pokračuje. Napadlo ma jedno židovské príslovie: „ Rodičia učia svoje deti rozprávať, deti učia rodičov mlčať.“ Ten jej malý synček Tomáško, ako som neskôr zistil jeho meno, je ešte hlúpy a nechápe, že mame spôsobil rozsýpaním keksov prácu na viac.   Stačilo mu dať keksík jeden. Ešte som jej povedal, že má krásneho zdravého syna. Veľa, aj mladých rodín deti mať nemôžu a čo všetko by za to dali aby sa im niečo malé tmolilo pomedzi nohy. Na moje veľké počudovanie prijala mamka moje poučovanie celkom pokojne a možno sa v nej aj niečo pohlo. Aké však bolo moje ďalšie prekvapenie bolo to, že dvojica prebdela, možno aj niečo prespala na jej ďalšej ceste nočným vlakom do Bratislavy. Nezávidel som im to. Sedel som vo vedľajšom kupé. Chlapčeka som viac plakať nepočul.