hvizdik

Kto na Slovensku nepozná meno Boris Filan ? Väčšina  z tých skôr narodených si toto meno spája s hudobnou skupinou Elán, tí mladší možno tohto svetobežníka z pred 89 – tého i demokratického Slovenska poznajú aj z jeho cestopisov, v ktorých farebne a plasticky ľudsky popisuje svoje zážitky z nespočetných ciest po celom svete, kde nám už slobodným občanom z demokratickej Európy ostáva tento svet spoznávať iba ak z jeho kníh, poprípade rozhlasovej relácie Pálenica, pretože pri pohľade do poloprázdnej peňaženky nás hneď prejdú všetky chúťky na spoznávanie ďalekých i blízkych končín našej matičky zeme.  Takže terazky už môžeme, ale zároveň nemôžeme.  „Net dengy.“

Včera podvečer v kníhkupectve Panta Rhey pán Filan spolu so svojim synom Oliverom a vyše stovkou obdivovateľov , ktorí boli ako trefne pán Boris povedal oblečení do včera / celý týždeň bolo pomerne chladno až v pondelok sa oteplilo/    uvádzal do života i manželkiným parfemom krstil svoju novú cestopisnú knihu Umenie zablúdiť. Veľká väčšina cestovania chtivých a po zážitku dychtiacich Bratislavčanov i ostatných Východniarov / všetko ostatné je od Bratislavy smerom na východ, iba Záhorie na sever,/ si už pol hodiny pred začatím podujatia obsadzovalo miesta v neveľkom auditóriu predajne. Skoro na minútu presne sa podujatie začalo. Neviem aký mali ostatní prítomní účastníci dôvod zúčastniť sa tohto krstu. Mňa hnala túžba spoznať  „niekoho“ naživo. Stovky Borisom Filanom napísaných a Elánom interpretovaných pesničiek,  texty, ktoré dávali  zmysel, poetiku i dej. Desiatky televíznych i rozhlasových vystúpení ma popohnalo k tomu aby som tohto človeka / skoro idol / spoznal naostro. Bez sprostredkovania. Mohol sa ho dotknúť.

Tak ako v úvode – predslove svojej novej knihy  pán Filan píše o tom, že pri svojich cestách a spoznávaniach nových krajín, kultúr, múzeí, miest i ľudí sú pre neho nie tak dôležití sprievodcovia, ktorí vedia skoro všetko o každom kameni, artefakte, soche či obraze. On chce získať iný, odlišný pohľad na veci, ktoré sa rozhodol spoznávať. Cez prizmu pohľadu domácich , ich osobitého skúsenostného pohľadu sa snaží na svojich cestách spoznávať svet. Tak som mal aj ja, možno nechtiac možnosť spoznať tento svoj idol aj ináč.

Asi v polovici trefných i menej trefných dialógov medzi otcom a synom i monológov došlo k niečomu, čo možno nielen mne , ale i viacerým ostatným prítomným skoro vyrazilo dych. Z auditória sa ozval slabý detský plač, ktorému som ja ako už  ostrieľaný dedo dvoch vnukov , nevenoval pozornosť. No po Filanovom dosť nemiestnom : urobte s tým deckom niečo, ja sa nemôžem sústrediť, alebo choďte preč,“ sa zahanbená mamička so svojim potomkom pobrala kade ľahšie, mi ostala sánka zaseknutá a zrazu sa predo mnou objavil iný  Filan ako človek. Z mäsa a kosti. Odhalený. Tak ako on sám odhaľuje veci, pomery i skutočnosti na svojich cestách. Tak sám poodhalil aj to, čo možno nechcel. Smutnej mamke možno stačilo povedať : prepáčte prosím, ja sa nemôžem sústrediť, neupokojili by ste láskavo svojho potomka ? Alebo niečo podobné. Aj prítomní by to zobrali ináč, ako to, čo sa v skutočnosti stalo.

A nakoniec som sa i sám utvrdil v tom, že je lepšie raz vidieť a zažiť ako sto krát čítať, vidieť alebo počuť. Keď na samý koniec autogramiády som sa odvážil osobne vyzdvihnúť jeho celoživotnú prácu aj na poli populárnej hudby a zábavy a samozrejme cestopisov mi odvetil, že viac mu lichotia pocty od žien ako od mužov. Škoda. Ja svoju pochvalu nedávam hocikomu, hoci som pán nikto-milión.