hvizdik

Táto myšlienka ma napadla už nejeden raz a podnet na to aby som sa vyjadril k tejto téme mi dali dve udalosti, ktoré sa stali nie tak dávno.

Prvá.   30. septembra minulého roka uskutočnila UK Katedra žurnalistiky v spolupráci s časopisom Slovak Spectator a USA ambasádou prednášku profesora žurnalistiky na Columbia univerzite v New Yorku  pána Siga Gisslera,  od roku 2002 administrátora výboru Pulizerovej ceny. Prednáška sa uskutočnila v Moyzesovej sieni  Filozofickej fakulty UK. 

  Ako priamy účastník tejto besedy som si mal možnosť vypočuť prednášku o tom kto toto ocenenie založil, odkiaľ pochádzal, čím sa táto organizácia zaoberá a ktorí významní, hlavne americkí žurnalisti,  boli ocenení touto cenou. Čo zaujalo mňa na tomto stretnutí bolo to, že Moyzesová sieň bola plná mladých . Napočítal som približne 200 obsadených stoličiek študentov žurnalistiky a niekoľkých ich učiteľov, či profesorov. Medzi študentmi kolovali niekoľké zošity, do ktorých sa podpisovali. Na moju otázku prísediacemu mladému elévovi žurnalistiky, budúcemu to členovi siedmej veľmoci, na čo slúžia tie zošity mi povedal, že táto prednáška je povinná a zošity slúžia ako prezenčná listina pre ich profesorov aby vedeli , kto sa prednášky v rámci vyučovania zúčastnil. Na moju otázku či sú všetky prednášky povinné pre ich katedru mi súhlasne pokýval hlavou. Keď som sa ho spýtal na čo je nám toľko študentov žurnalistiky, kde sa v živote uplatnia, pričom som si hlúpo myslel že tých dvesto študentov by bohato stačilo i pre USA,    mi odpovedal,  mysliac si , že ma už nič viac neohúri , vraj na našom „obrovskom“ Slovensku máme ešte vraj takýchto katedier deväť. Keď som mu povedal, že za „hlbokej totality“ a „neslobody“ sme prednášky nemali povinné len neveriacky pokrútil hlavou. 

Druhá udalosť sa stala toť nedávno. Pri mojom premiestňovaní sa medzi mojim trvalým bydliskom a „ stolicou“ Slovenska si ku mne do kupé prisadol mladík, ktorý oproti ostatným dnešným mladým ľuďom cestujúcim so sluchatkami   na ušiach,  odtrhnutým od okolitého sveta , bol niečím výnimočný  pre dnešnú dobu, čítal knihu. Múmie, často sediace naproti mne i vedľa mňa, zvyčajne nevydávali pri vchádzaní alebo odchádzaní z kupé ani mäkké F. S týmto nebolo problém komunikovať celú cestu, pokiaľ nevystúpil. Dozvedel som sa, že študuje v B. Bystrici herectvo a je ich v ročníku 18. Prednáša im aj známy herec , umelec pán Sarvaš, na ktorého, hoci je veľmi prísny nenadáva. Naspäť mi to nedalo a spýtal som sa. Nie je vás tých študentov herectva trošku veľa? Veď aj v Bratislave je určite aspoň 150 adeptov herectva . Kde sa uplatníte? Bola moja otázka. Tiež sa zamyslel a dal mi za pravdu. Povedal, že musí byť jedným z najlepších aby sa mohol na našich scénach, doskách, ktoré znamenajú svet, uplatniť.  A tak keď som sa nad tým všetkým zamyslel a dal si do súvislosti všetky tie univerzity, vysoké i „ nízke školy“ skoro už na každej dedine , napadla  ma kacírska myšlienka. Nech si študujú všetci. Kto len chce a kde len chce a hlavne čo len chce, trebárs aj – Ako vymývať mozgy slovenskej pospolitosti. Ale,  za SVOJE. Nech si míňa svoje korunky, prepáčte euráče. A ak po skončení svojej vytúženej školy zistí, že zbytočne zabil 5 a viac rokov a peniaze, ktoré „účelne“ minul do svojej budúcnosti sa mu nevracajú, je to len a len jeho problém a nie celej spoločnosti. Tá , čiže štát, by mala na základe relevantných ukazovateľov určiť akých a koľko absolventov potrebuje a pre tieto školy vyčleniť finančné prostriedky. Nepotrebujeme absolventov vysokých škôl, na ktorých sme sa z našich daní poskladali , ktorí po skončení škôl si určite nenájdu uplatnenie a vypĺňajú štatistiky na úradoch práce  alebo hľadajú podradné uplatnenie v zahraničí.