Túra na Sninský kameň, kamene, skôr skaly/ ešte stále na Slovensku.
Minulého týždňa som spolu s kamarátom a zaťom podstúpil pre mňa dosť zaťažkávaciu skúšku a to túru z Morského Oka na Sninský kameň.
Prvé prekvapenie pre mňa bolo hneď na začiatku . Na začiatku parkoviska bola informačná tabuľa aj s mapou tejto najvýchodnejšej oblasti Slovenskej republiky. Tam na nej mi hneď udrelo do očí niečo, čo som nečakal. Tá mapa vyzerala takto:
Takže podľa niekoho určitá časť Východného Slovenska už patrí Ukrajine. Dúfam, že nie a budem sa pýtať kompetentných.
Vybrali sme si dlhšiu, ale vraj ľahšiu cestu nahor. V porovnaní s našim začiatočným bodom výstupu sme našľapovali na stále väčší sneh a tým sa aj ťažšie vystupovalo nahor. Samozrejme asi len mne. Moji kolegovia nemuseli so sebou vláčiť prebytočné kilá vprede i vzade. Ja hej. Morské oko , ktoré by som si ja dovolil nazvať Vihorlatské pleso, vyzeralo takto:
Na Sninský kameň , kamene, skôr dve veľké skaly sme došli po troch hodinách chôdze . Medzi tým sme minuli aj Malé Morské Oko a keďže všade navôkol bol sneh vyzeralo ako zasnežená lúka.
Tie veľké kamene, skaly, nebolo možné z našej strany výstupu odfotiť obidve. Tak sa mi spoza stromov podarilo iba toto a to na južnú skalu:
Keď sme sa už, pre mňa konečne, vyštverali po šmýkajúcich sa schodoch na južnú skalu, naskytol sa nám nádherný pohľad na severovýchodnú časť Slovenska s dedinkami a mestom Snina. / po rusnacky Snyna/ .
Vysoké Tatry boli zahalené mrakmi a ani Chopok v Nízkych Tatrách nebolo vidieť tak ako pri našom predchádzajúcom výlete pred asi piatimi rokmi.
Z druhej skaly sme mohli vidieť náš počiatočný bod výstupu a to Morské oko a juhovýchodnú časť Slovenska s Východoslovenskou nížinou ešte stále aj napriek 30 ročnému „bačovaniu“ , úrodnú časť Slovenska. A naskytol sa nám aj pohľad na kvalitne devastované lesy v tejto časti Slovenska. Chýbal už iba pohľad na Východoslovenské more – Zemplínsku Šíravu, pohľad na ktorú nám zakrýval Vihorat. Ešte v 70-tych rokoch minulého storočia nám žiakom 9 – tého ročníka hovoril náš učiteľ matematiky a fyziky , už vtedy starý pán Vestenický, že oveľa priliehavejší názov pre toto naše more by bol názov POVODNÁ – POdvihorlatská VODná NÁdrž. Vyhral však dnešný názov. Bohužiaľ.
Prepotení, ale plný emócií z krásneho zážitku i prekonania samého seba, sme sa po piatich hodinách vrátili k svojim najbližším. Konečne som urobil aj niečo pre seba a svoje zdravie a presvedčil mojich blízkych, že ešte nepatrím do starého železa. Železo sa našťastie ešte dá recyklovať na rozdiel od plastov, ktoré boli našťastie na našej púti zakryté snehom.