a nič, ja muzikant…
Skoro nikto sa v dnešných
pohnutých časoch nezaoberá tým, ako pri neustálom a často neodôvodnenom
zvyšovaní cien všetkého, čo súvisí so životnou úrovňou občana, ktorý je
odkázaný zarábať si na svoje živobytie predávaním svojej pracovnej sily, ako
uspokojiť jeho základné životné potreby.
Tento je však najspoľahlivejším
platiteľom do štátnej kasy, ktorá je veľakrát bezodná. Takýto stav však
v našich zemepisných šírkach už pretrváva veky.
Adam František Kolár slovenský
právny historik, knihovník a spisovateľ, ktorý bol poradcom
a ministrom kráľovnej Márie Terézie napísal: Nútená bola starostlivá
milosť našej cisárovnej / premiéra / uložiť takto väčšie dane na nášho
poddaného sedliaka / občana /. Táto nutnosť potrvá až do toho dňa, kým všetci
mocnejší sa budú vyhýbať znášaniu potrebných daňových tiarch… Aj toto je, ako
každý pochopí, tá pravá príčina, prečo naši poddaní /občania/ radšej kdekoľvek
na svete ako sa svojej otčine chcú tráviť svoj život. Pýtam sa , koho teší žiť
alebo plodiť deti v takej krajine, kde verejné ťarchy sa neznášajú
rovnako, bremená však proti všetkému právu a rovnosti, ako aj proti najsvätejším
zákonom nášho kráľovstva / republiky/ váľajú sa na nešťastného sedliaka /
občana / a na najúbohejší ľud ?…
Hoci od tých čias, keď boli tieto
slová vyrieknuté, už uplynuli skoro tri storočia , platnosť majú aj
v dnešných časoch. Zmenili sa len spoločenské pomery. Niekedy tu boli
vládcovia neobmedzení, dnes si ich volíme. Prichádzame však na to, že voľba
vyjadrujúca výber, sa v našich končinách neuplatňuje. Asi si nie je
z čoho vybrať. Problém je však asi v tom, že tých, ktorých si vyberieme a ktorí riadia naše
bytie, nekontrolujeme. Dovoľujeme im aby si bačovali podľa svojej ľubovôle
a správame sa ako v minulosti. Ja nič, ja muzikant, nech sa radšej
ozve niekto iný. A tak sme tam, kde sme.